Vo všetkých oblastiach starovekej Číny prekvitali miestne bojové umenia. Cestovanie bolo obmedzene, obyvatelia miest a dedín sa radšej zdržiavali medzi múrmi vlastných sídel a ďaleko do cudzích krajín sa zatúlali iba kláštorní mnísi a pustovníci. Keďže týchto túlavých kňazov ohrozovali lúpežníci a banditi, naučili sa rôzne metódy boja bez zbrani, ktoré potom dalej odovzdávali svojim žiakom. V dôsledku toho sa potom vyvinulo mnoho rôznych bojových štýlov. Niektoré kládli veľký doraz na techniky kopov, zatiaľ čo iné sa spoliehali na päsť a údery otvorenou dlaňou. Tak si bojové umenia našli bezpečné miesto v náruči cirkvi.
Aby človek plne pochopil tradičné bojové umenia, musí mat dostatočné znalosti o troch najvplyvnejších čínskych náboženstvách : Taoizme, Budhizme a Konfucionizme.
Čínske bojové umenia sa vytvárali na troch úrovniach:
1. Na úrovni budhistického chrámu Shaolin
2. Na úrovni taoistického kláštora Wu Tang (Wah Lum)
3. Na úrovni dedinského umenia samotných roľníkov