Komentované Dokukódó.
1. Neprotiv sa tradičným mravom.
Pokiaľ nepochopíš gestá a chovanie predkov, vykonávaj ich a uvedomuj si ich. Človek chce byť vždy silnejší a múdrejší, než jeho predkovia. Myslíme si: "Kata sú nanič, pravidlá nie sú dôležité, je zbytočné sa klaňať a zdraviť. Karate predkov je neúplné, ja to dokážem lepšie". Ľudská myseľ sa chce vždy konfrontovať s tým, čo bolo stvorené. Musaši odpovedá: "Ak chcem urobiť krok vpred vo vývoji svojej bytosti, musím najprv skúmať, pochopiť a ovládnuť myseľ svojích predkov. Pokiaľ sa protivím tradičným mravom, vyjadrujem tým len svoje ilúzie a rútim sa do záhuby.
2. Nevyhľadávaj pre seba rozkoše.
Druhá veta Dokukódó hovorí o ľudskej hlúposti, o honbe za rozkošou. Stále túžima po tom, aby sme pre seba vlastnili bytosti a veci. Chceme získať satori, stať sa majstrom, získať s pomocou Cesty peniaze, viesť iných a získať pocty, len aby sme uspokojili svoje ego.
Keď musaši dopísal Dokukódó, ostával mu týždeň života. Zomrel devätnásteho dňa piateho mesiaca druhého roku éry Šobó. Originál jeho diela je zvitok, uchovávaný v Kumamoto. Táto veta vyjadruje najvznešenejšieho ducha.
"Je potrebné praktikovať, aby sme pomáhali iným. Byť vďačný tým, ktorí nám pomáhajú a slúžiť druhým, aby sme pri dávaní zabudli na seba.
Musaši vyjadruje myseľmušótoku, "bez cieľa a myšlienky na zisk".
Jedného dňa zaklopal na dvere dódžó mladý samuraj.
"Čo si prajete?", opýtal sa ho majster.
"Chcel by som sa naučiť Cestu meča!"
"Kto vo vás si to praje? Ukážte my myseľ, ktorá si to praje!"
"Neviem, čo je moja myseľ, nedokážem ju ukázať."
"Ak sa vo vás nedá nájsť nič, čo túži po poučení, neexistuje ani túžba. Zabudnite preto na cieľvašej praxe, zabudnite na vaše telo a vašu myseľ. Akonáhle sa zbavíte tela - mysle, buďte pozorný, bdelý, zdvorilý, nesebecký a dobrosrdečný. Nemyslite na žiaden cieľ, ktorý by ste mal dosiahnuť, ani na zásluhy a pocty.
To je moje učenie!"
3. Zostávaj nestranný uprostred mnohosti javov.
V spoločenskom živote, v obchode alebo v boji sa nesmieme dať strhnúť, rozvášniť sa, nechať sa ovplyvniť alebo rozptýliť. Nie je treba byť za alebo proti, vyberať alebo zavrhovať. Myseľ musí ostať kľudná, odpútaná, sústredená a nehybná, nesmie sa rozrušiť javmi. Musaši si spomína na šesťdesiat súbojov na život a na smrť, ktoré musel podstúpiť. Technika a sila samé nestačia. Je potrebné myslieť celým telom, dotýkať sa nohami zeme a hlavou neba, hlboko vdychovať podbruškom (hara) a pohľadom vyjadrovať túto vnútornú koncentráciu, ktorá nedovolí mysli myslieť na súboj, takže jej nedovolí, aby sa rozptýlila a vytvorila slabé miesto.
Takto koncentrovaný mohol postrehnúť aj najmenší pohyb očí protivníka a reagovať skôr než on. V každodennom živote musí byť duch budó stále prítomný. Je potrebné byť stále v prítomnosti, byť v kontakte so sebou samým, poyorovať sa, ovládať svoje emócie, túžby, priania a strach, myslieť telom a sústrediť sa na dlhý výdych. Keď myslíme celým telom, myseľsa stabilizuje. Majster Kodó Sawaki napísal: "Keď bytosť umiera, umiera s ňou celý vesmír." Keď umierame, nie je nič dôležité. S nami umierajú i starosti, obchody, lásky, peniaze, strach, stromy, hory a nespočetné svety. Keď žijeme, zabúdame na svoj stred, na naše hlboké vedomie, ktoré je zdrojom našeho života. Väčšinu času sa ľudská bytosť stráca v problémoch spoločenského života, a čoskoro sa stáva ich obeťou.
Aby sme sa mohli pozerať svojím vedomím a svojím telom, je treba zomrieť v mysli. Keď sa mapríklad desať ľudí pozerá na modrú farbu, vidí ju podľa svojho videnia, podľa svojho vkusu, vzdelania, módy, atď. Ale táto modrá farba je pritom stále modrá. Keď sa na túto farbu pozeráme bez myslenia, bez analyzovania a posudzovania, nerušia nás obtiaže, vychádzajúce z našej analytickej a vyberavej mysle. Modrá je modrá, a sme v harmónii.
Keď sa v boji pozeráme na súpera, a myslíme si, že je obrovský, že má strašné oči, že má mohutnú postavu a že je veľmi slávny, tak sme určite boj vopred prehrali. Ale keď o ňom prestaneme premýšľať, keď zastavíme pohyb vedomej mysle, sme plne prítomní, pozorní, koncentrovaní a pripravení rýchlo uskočiť. Je potrebné cvičiť sa vo všetkých životných situáciách, uzatvára Musaši.
4. Ber sám seba s humorom a druhých vážne.
Musaši hovorí: "V zásade sa neberieme na ľahkú váhu." Život musíme brať vážne. Avšak starí samuraji, ktorí vykonávali seppuku (harakiri), sa všetci domnievali, že je správne ukončiť život vlastnou rukou. Uvažovali o všetkom s dýkou namierenou na brucho. "Ak prehrám, prebodnem sa!" Brali sami seba na ľahkú váhu, a druhých vážne.
V našej dobe obetujeme druhých. Myslíme len na seba a na to, ako si naplniť vrecká. Keď niekto neuspeje, sťažuje si, ľutuje sa, a uteká. Je to preto, že berie sám seba vážne, a druhých na ľahkú váhu.
5. V živote po ničom netúž.
Musaši sa vyznáva: "Chcieť toto alebo tamto, premôcť iných, získať nejakú vec, to všetko je premárnený čas." Keď sa koncentrujeme na tu a teraz, prítomnosť sa realizuje úplne, silne a autenticky. Túžba vedie ku skaze, premieta myseľdo nepostihnuteľnej budúcnosti a odchyľuje sa od prítomného okamihu. Tento okamih je okamihom stretnutia života so smrťou. Môžeme kedykoľvek zomrieť, a nikdy sa nám nesplnia naše priania, preto je prítomný okamih to najdôležitejšie.
Túto piatu vetu napísal Musaši v posledných chvíľach svojho života, takže úplne a do hĺbky rozumel problému túžby a nestálosti.
6. Šiesta veta po tom všetkom znie radostne. "Neľutuj nikdy to, čo si urobil."
Kodó Sawaki to komentuje: "Prišiel ma navštíviť nejaký chlapík, oči podliate krvou, v tvári známky nervovej depresie. Povedal mi: "Neviem, či uspejem vo veľkom konkurze na funkcionárov." Asi chcel praktikovať Zen, aby sa vyliečil z depresie. Odpovedal som mu: "Ak niekto ako vy neuspeje pri skúške, potom je to preto, že ostatní sú lepší ako vy. Nie je to dôvod na radosť?" "Čože?", odpovedal. Ak je to taký zadubenec, že to nedokáže pochopiť, p otom mu nemôžem pomôcť. A pretože svet je plný zadubencov, ktorí nevedia pochopiť veci na tejto úrovni, nemá cenu im niečo rozprávať.
"Ak neuspejete, znamená to, že je niekto lepší ako vy. Nechápete, aké je to pre našu krajinu smutné, že je tak málo ľudí ako vy?" povedal som mu. "Ohó!", odpovedal.
Bolo by dobré, keby ľudia chápali veci na tejto úrovni. Zatiaľsa uspokojujú s tým, že lamentujú nad vlastnými neúspechmi.Nebolo by lepšie si myslieť: "Ak som neuspel pri skúške, bolo to preto, že je veľa ľudí lepších ako ja. Aj keď už nie je Japonsko to, čo bývalo, ešte v ňom žije veľa nadaných ľudí. Bude lepšie, keď sa stiahnem, a budem vďačný, že som nedostal to miesto"?
Ale ľudia to nechápu. Tých, ktorí ľutujú neúspechy je oveľa viac než tých, ktorí sa málo starajú o vlastné záležitosti. Musaši raz napísal na kameň:
"Sľúbil som, že nikdy nebudem ľutovať to, čo som urobil."
7. Nezáviď druhým v dobrom ani v zlom.
Starí samuraji nezávideli druhým, ale v dnešnej dobe mnoho ľudí zožiera závisť. Pri čítaní Dokukódó vidíme, že hoci je veľmi krátke, každá veta triafa do čierneho. Kodó Sawaki usudzuje, že túto vetu nie je potrebné komentovať.
8. Nech je tvoja cesta akákoľvek, nesťažuj si, keď si ju opustil.
Musaši sa v tomto okamihu obzerá za svojim uplynulým životom, i za životom iných samurajov. Majster Dešimaru to komentuje tak, že v našom živote je veľa ciest a mnoho pascí. Keď sa pustíme po ceste Budó, je táto cesta lemovaná mnohými pascami a nástrahami. Veľa praktikujúcich stroskotá na ceste sexu, pripútanosti, peňazí, alebo istôt. Niekedy si myslíme: "Najskôr musím získať postavenie, postaviť si dom, potom pôjdem praktikovať do dódžó." Alebo: "Musím sa oženiť a mať deti, to j e dôležitejšie ako Budó." Pasce a nástrahy sú početné. Zenový mních Genša hovorí: "Sú ako jaskyne démona z čiernej hory." Človek kráča sám celý život, a nakoniec umiera. Nikto ho nesprevádza do hrobu. Muž a žena spia síce v jednej posteli, ale nemajú rovnaké sny.
Musaši uzatvára: "Cesta samuraja znamená opustiť všetky cesty, ktoré prekážajú pochopeniu a praxi konečnej reality." Čo je táto realita? Je to osvietenie našej skutočnej podstaty a zanechanie iluzórnych ciest. Najdôležitejšia je prax - realizácia, ktorá nie je oddelená od satori. Nie je nutné žiť ako pustovník, utiecť od rodiny alebo od práce. Nie je však nutné pripútavať sa k rodine alebo práci.
Ako máme žiť nielen v dódžó alebo na ceste Budó, ale aj v spoločnosti? Keď vchádzame do dódžó, máme zabudnúť na všetko, zbaviť sa všetkých myšlienok, ktoré nesúvisia s praxou. Veľa ľudí uvažuje: "Mám prácu, musím urobiť toto, dnes nemám chuť praktikovať. Mal by som ostať so ženou, alebo s priateľmi." Je to poľutovaniahodné a je to príznak slabosti, ktorá sa neprejavuje len na Ceste, ale aj pri žene a priateľoch. Genša uzatvára: "Celý svet je žiarivá perla."
9. Neoohováraj a nekritizuj seba ani druhých.
Musaši si požičiava siedmy buddhistický predpis: Nekritizovať ani neohovárať, fudžisan kita kai.
Fudžisan: fu - negácia, dži - seba, san - obdivovať kita: ki - kritizovať, ta - iných, kai: predpisy.
Veľa ľudí to robí. Vyvyšujú sami seba a kritizujú iných. Všetky bytosti majú jeden pôvod. Oči a ústa sa rozprávajú. Oči vravia: "Vidíme krásne veci, ale nemôžeme ich jesť, to len ústa jedia. Stále jedia." A ústa hovoria: "Nemôžeme sa pozerať!" Oči pokračujú: "Ústa bozkávajú, oči nemôžu bozkávať!"
Nie je potrebné kritizovať, pretože väčšinou keď kritizujeme, robíme to preto, aby sme zakryli vlastnú nedokonalosť. Môžeme kritizovať preto, aby sme správne vychovávali. Keď sa niekto mýli, pokiaľide o Cestu, a zaťahuje do omylu ďalších, vtedy je možné kritizovať - samozrejme musí táto kritika smerovať k tomu, aby sme s jej pomocou pomohli. Ale my kritizujeme stále. Niekedy rozprávame o niekom, koho ani nepoznáme, a pritom ho kritizujeme. Je to dosť bežné. Aj Buddhu kritizovali brahmani. Navš tívili ho, a kritizovali. "Pijete saké, rozprávate sa s prostitútkou, nie ste svätec!" Buddha sedel v lotose, ostal kľudný a prijal ich kritiku. Keď skončili, odpovetil im: "Priniesli ste mi svoju kritiku, ďakujem vám za ňu, ale môžete si ju vziať späť, nepotrebujem ju." Jeho myseľostala kľudná. Musašiho mnohokrát kritizovali, ale on nechal kritiku prirodzene odznieť. Nedá to žiadnu námahu, kritizovať iných, kritizovať niekoho alebo niečo, čo vôbec nepoznáme. Cesta Budó by mala byť nad kritikou. Je to cesta zbavenia sa strachu a cesta viery v svoju myseľ. "Muž ide sám." Nesmie byť závislý na sebeckých súdoch iných ľudí, ani by ich nemal za ich sebecké súdy kritizovať. Je potrebné byť trpezlivý a vychovávať. To je cesta Bušidó.
10. Nemaj srdce plné pripútanosti ani lásky.
Musaši opäť preberá zenový predpis, ktorý hovorí: Nebuď lakomý, ani mnoho netúž, fukenhozai kai. Každá Musašiho veta je kóan, je treba rozumieť medzi slovami.
Toto kai sa obracia k žiakom, ktorí chcú prijať učenie. Nesmú byť lakomí, keď dávajú svoje imanie, či už je to hmotný majetok, peniaze, alebo čas a energia, aby získali vzdelanie. Nesmú byť lakomí pri hľadaní cesty.
V Šóbógenzó je slávna veta, ktorú Kodó Sawaki krasopisne napísal: Takarano takarani makase rareru toki takara kanarasu takara to. Naru znamená poklad alebo bohatstvo, hmotné alebo duchovné. Keď je poklad taký aký je (v skutočnosti je to skutočná sloboda), stane sa presne a úplne určite pokladom.
Sme príliš pripútaní k svojmu zdraviu, k svojej kráse, k láske k svojmu egu, a nakoniec trpíme. Chceme sa stále šetriť. V dódžó chceme svoju energiu šetriť, vážiť. Vyhýbame sa prílišnej námahe, praktikujeme len napoly.
Čo je to za poklad, o ktorom hovorí Kodó Sawaki, a ktorý je pre Musašiho absolútna sloboda? Keď praktikujeme naplno, bez šetrenia energie, dostavuje sa prirodzené dobrodenie. Po utrpení prichádza skutočné šťastie. Keď rozbijeme telo a myseľ, získame skutočné telo a skutočnú myseľ. Homeostáza silnie, bunky sú aktívnejšie, nervová sústava nachádza svoju rovnováhu, šľachy, svaly a kĺby sa vracajú do pôvodného stavu, vnútorný mozok sa stáva aktívnejší. Nakoniec sa myseľstane kľudnou, odpútanou, jasnou, a môže sa objaviť skutočná múdrosť. Tento poklad má nesmiernu cenu, a jeho zásluhy sú nekonečné. Ale nie je treba sa pripútavať k zásluhám, ani chcieť uspokojiť osobné túžby. Budó musíme praktikovať kvôli Budó. Vtedy, keď sa zbavíme pripútanosti, môžeme získať skutočnú slobodu.
11. Netúž, nedychti po veciach.
Keď Musaši písal tento predpis, vedel, že umiera, že sa vracia k počiatkom. Tento predpis má dvojitý zmysel. Majster Dešimaru, Kodó Sawaki a Dógen povedali: "Musíme vedieť, že pôvodne je všetko ku, ničota (prázdnota), že myseľje jedna, že každá vec má Buddhovu podstatu, že všetko je Boh." Prečo túžiť, hnať sa za niečím, alebo sa niečomu snažiť uniknúť? Nie je kam ísť. Všetko existuje v našej mysli. Ako sa zbaviť túžob, úzkostí, strachu, pripútanosti, ktoré sú prejavmi našej mysle?
Dógen povedal: "Myslite z hĺbky nemyslenia. Ako myslieť z hĺbky nemyslenia? To je hi- širjó, mimo myslenia i nemyslenia." Je to vesmírne, univerzálne, čisté a pôvodné myslenie. Musaši ho zažil pri svojich posledných súbojoch. Netúžil po víťazstve a vôbec nemyslel na vlastnú smrť. Aká to bol myseľ, ktorú rozťal mečom? Kde bola? Nevedomie, mimo myslenie a nemyslenie. Pokiaľpraktikujeme bez cieľa a bez túžby po zisku - i duchovnom - nakoniec sa čin stáva nečinom. To je najvyšší cieľ Budó. To je samotné srdce Zenu. Moje ego, moja myseľa moje telo sú samotný vesmír. To je bod, v ktorom sa stretávajú život a smrť.
12. Netúž po peknom príbytku pre seba.
Všetky tieto predpisy sú kóany, a ich význam je veľmi hlboký. Nehovieť si v hojnosti a netúžiť po tom, získať pravdu pre seba. Majster Dógen napísal: "Pomáhať druhým, aby ma predbehli." Ponoriť sa do zmätku sveta a pomôcť druhým dosiahnuť satori ešte predo mnou.
Starý príbeh rozpráva o tom, že jeden národ žil v biede. Jedného dňa jeden mních vyliezol na múr a uvide raj. Zliezol a zvolal všetkých, pomohol im vyliezť na múr a prejsť na druhú stranu. Potom preliezol múr ako posledný.
Netúžil po tom stať sa majstrom kvôli svojmu egu. Vo všeobecnosti sa dávni adepti zháňali po majstroch, a nemysleli na to pomôcť začiatočníkom, vychovávať ich, dať im možnosť kráčať v ich stopách. Netúžiť po satori pre seba, to je posvätné pravidlo Budó. Je mnoho tých, ktorí bývajú v krásnych príbytkoch, ktorí nedbalo obliekajú čierny či červený pás a hovejú si v pohodlí. Musaši odmietol stať sa samurajom v službách jedného daimia. Nosil stále svoje staré kimono a premýšĺal: "Ako by sa môj meč mohol stať mečom života, aby pomáhal bytostiam a zemi?"
A napísal Dokukódó.
13. Netúž po dobrom jedle.
Toto je piate kai - nezneužívať jedlo alebo nápoje. Neopíjať sa ani neopíjať iných alkoholom alebo drogami. Fukošu kai.
Samurajovi sa noodporúča piť tvrdý alkohol. Ale whisky môže byť aj liekom. Dôležité je vedieť ju použiť. Budóka nesmie kvôli alkoholu stratiť rozum, súdnosť. Nesmie sa stať vulgárnym, nesmie viesť oplzlé reči. Ak chcete piť saké, užívajte ho ako liek, radí Musaši.
Niekedy sa tento trinásty predpis prekladá aj inak: Nežartovať, nevtipkovať. Nie je zakázané piť saké, ale nesmieme potom byť hrubí, vulgárni. Je dôležité nezneužívať nápoje a jedlo. Väčšinou si pletieme túžbu s potrebou. Musíme jesť aby sme žili, a nie žiť aby sme jedli. Vyhýbajte sa vyberaným jedlám, rovnako ako akýmkoľvek drogám. Jedlá sú často príliš sýte a lieky príliš silné.
Musaši pokračuje ďalej: "Musíme premýšľať o svojich cnostiach, o svojej praxi, pýtať sa, či je správna, dokonalá alebo nie, vidieť svoju nedokonalosť. Potom musíme myslieť na to, ako ukľudniť svoju myseľ, ako utíšiť svoje bonnó - ilúzie. Zmenšiť ton - túžby, dži - hnev, či - nevedomosť."
Nesmieme túžiť, hnevať sa, upadnúť do hlúposti. Tento trinásty predpis je veĺmi dôležitý: myslime na to, že jedlo je liek. Nesmieme byť labužníkmi, ani nesmieme jesť príliš sýte jedlo. Jeme výlučne preto, aby sme zabránili chradnutiu a vysušeniu tela. Musaši si dlho kládol rovnakú otázku ako Dógen, Kodó Sawaki, Taisen Dešimaru: Prečo jeme? Prečo pijeme whisky?
Musíme tu a teraz stále pozorovať svoju karmu, premýšľať nad svojou potravou a pitím, myslieť na to, že musíme ovplyvňovať svoje okolie a pomáhať mu svojim súcitom. Musíme realizovať dódžó, uspieť, naplniť cestu.
Čo je to Cesta? Znamená to pozorovať svoju myseľa nahliadať pomocou praxe na svoju karmu. Bez praxe nieto Cesty. Tento trinásty predpis je taktiež kóan. Tu je jeho hlboký význam: Nesmieme sa otravovať, hĺadať extázu alebo ezoteriku. Skutočné Budó a Zen umožňujú návrat do normálneho stavu. Skutočný adept nesmie predávať svojim nasledovníkom ezoterický, extatický, mysteriózny alkohol (myslí sa tým mylné učenie). Napríklad hovoriť o tom, čo je po živote: po smrti môžete prísť do raja, pokiaľdosiahnete satori, môže, te prežiť extázu atď. Ide o to nezvádzať, neotravovať iných mylným učením, lžou a tajomnosťou.
14. Neuľpievaj na starožitnostiach, ktoré budú mať v budúcnosti veľkú cenu.
Existujú ľudia, ktorí sa chcú pomocou bojových umení presláviť a povzniesť. Napríklad obnovia školu čínskeho boxu, ktorá bola v minulosti slávna, a použijú meno tejto školy, aby sa presadili alebo obohatili. Alebo, keď knihy preslávili Musašiho, ktorý používal dva meče, chcú využiť jeho slávu. Po filmoch s Brucom Leem sa objavilo mnoho šaolinských dódžó. Veĺmi skoro chceme zmeniť metódu, nasledovať módu, momentálnu popularitu. V Musašiho dobe bolo tiež veĺa napodobovateľov, budókov, číhajúcich na slávu a úspech. Rovnako mnohí ľudia chcú byť buddhisti, ale nechcú praktikovať zazen, Buddhovo učenie.
Je dôležité nasledovať jednu školu, jedného jediného majstra, znovu sa stať prirodzený, prostý, autentický, silný a múdry. Taký príklad je potrebné následovať. To tiež znamená: Nie je treba počítať s budúcnosťou, pretože každý samuraj má byť pripravený zomrieť v každom okamihu.
15. Nevešti sám pre seba.
Niektorí ľudia robia stále plány do budúcnosti, upínajú sa na nejaký cieľ, chcú sa stať tým či oným.Odstraňujú z cesty všetkých, ktorí by im mohli prekážať. Iní sa zaoberajú astrológiou, veštením z kariet, čítajú horoskopy a chcú kupčiť s budúcnosťou.Musaši usudzuje, že taká činnosť škodí praxi Budó. Skutočná sila sídli v človeku, ktorý tu a teraz krok za krokom nasleduje prirodzený poriadok vecí. Každý okamih je stretnutím so smrťou. Chrániť Dokukódó znamená chrániť svoj život i životy iných. Keď nasledujeme predpisy, myseľsa môže stať večnou.
Nie je potrebné myslieť na budúcnosť, ani sa držať života, ako sa opica drží svojej vetvy.
Iste, skúmať, rozumieť budúcnosti pre druhých, pre dejiny a vývin bytostí je dobré, ale pre seba samého to nie je dôležité. Veľa ľudí premýšľa: "Čo som urobil zo svojho života ? Žil som dobre ? Neurobil som príliš veľa chýb ? Nebol som príliš sebecký ?" Ale niekedy je už príliš neskoro na akúkoľvek zmenu. Keď sme mladí, nepremýšľame o smrti. Ale mnoho mladých ľudí umiera. Musíme brať svoj život tak, akoby každý deň mal byť ten posledný. Život je v každom okamihu podobný súboju. Ale sú ľudia, ktorí sa na tatami pred divákmi bavia, bez toho, aby chápali skutočný zmysel súboja.
16. Okrem zbraní nevyhľadávaj na tomto svete žiadne nástroje.
Musaši hovorí o meči života, nie o meči smrti. "Nech je každý nástroj v rukách remeselníka tým, čím je meč v rukách samuraja."
Keď pracujeme, mala by byť naša poloha bezchybná, naše dýchanie dlhé, kľudné, kontrolované, a naše vedomie by malo byť otvorené, nepripútané. Nehypnotizujte sa uzatváraním do seba. Po celý život sledoval Musaši majstrov kaligrafie, čajového obradu, leštičov mečov a zenových majstrov pri práci. S poľutovaním povedal: "Niektorí z nich si dávajú záležať na svojich školách, ale v ich živote sú všetky činy nedbalé, povrchné, neprežité. Strácajú čas. Je to ako uchopiť tieň Mesiaca na vodnej hladine.Pravý budóka by mal čo možno najviac urobiť z každého okamihu zav?šenie svojho života. Jeho koncentrácia, bdelosť a pozorovanie mysle by mali byť neustále prítomné. Dódžó a svetský život by mali tvoriť jeden celok, pokiaĺ Budó nenaplní celý náš život. Povedať o niekom, že je budóka nie je žiadna zvláštna zásluha. Ale povedať o ňom, že je "ľudskou bytosťou, v ktorej prebýva Budó" je veĺká zásluha. "Okrem zbraní nevyhľadávajte žiadne nástroje." Hlboko o tom meditujte.
17. Pokiaľpraktikuješ bušidó, neboj sa smrti.
Musaši uvažuje o svojom postavení ľudskej bytosti. Rodíme sa do sveta javov zo zhluku (vajíčko + spermia). Tento zhluk sa zväčšuje a pri tom sa vyvíja šesť zmyslov: gen - zrak, ni - sluch, bi - čuch, ze (alebo zecu) - chuť, šin - hmat (koža ako orgán hmatu), i - časť nervovej sústavy, ktorá vytvára túžby a mentálne javy.
Existuje šesť predmetov vnímania: šiki - farby a formy, šo - zvuky, ko - vône, mi - chute, soku - pocity (dané hmatom), ho - myšlienky a predstavy.
Spojenie oboch umožňuje vznik šiestich subjektívnych vedomí: gen šiki - zrakové vedomie, ni šiki - sluchové vedomie, bi šiki - čuchové vedomie, ze šiki - hmatové vedomie, i šiki vedomie vedomia - to jest vedomie vedomej činnosti (tela, mysle a reči).
Vychádzme z nevedomosti - batoľa nedokáže rozlíšiť svojich šesť zmyslov a nechápe život, jeho nervové bunky sú veľmi málo vyvinuté. Aby sme sa učili, príjmame informácie zvonka, a tieto informácie sú jadrom našeho podvedomia. Ak každé poznanie prichádza zvonka, kde je naša myseľ? Naša myseľje vonkajšia myseľ, ktorú si privlastníme, preto hovoríme, že myseľje jedna. Krok za krokom sa v styku s inými dozvedáme, učíme, starneme a umierame. Vychádzame z nulového bodu, aby sme sa doň vrátili. Oba body nie sú odlišné, a teda ani oddelené. Medzi oboma nulami je javová forma, ku ktorej sa všetky bytosti pripútavajú. Avšak aj napriek tomu, že sa pripútavame, umierame. Taký je ľudský údel. A po celý život si myslíme, že máme myseľoddelenú od iných myslí, cítime sa odlišní a oddelení od druhých, trpíme, pretože nedokážeme vyriešiť svoje problémy. Myslíme si, že iní mali šťastie, pretože majú inú myseľ. Radi by sme mali inú myseľ, ale nevieme, ako to urobiť. Ako vyriešiť tento problém? Jeden zenový majster kedysi povedal: "Aj keď máme radi kvetiny, vädnú, aj keď nemáme radi burinu, rastie." Musaši chápe, že je zbytočné bojovať a zúfalo sa držať života. Nulový počiatočný bod, forma a nulový konečný bod tvoria súvislú priamku. Je to ako kruh, ako koleso. Celé toto zoskupenie tvorí kolobeh znovuzrodení. Praktikovať skutočné Budó znamená zastaviť tento kolobeh, a získať skutočnú slobodu. Je to návrat k nulovému bodu, čistému, bez poškv?n. Dôverne poznať tento nulový bod, dôverne poznať smrť, to je tajomstvo Budó. Nie je potrebné mať strach. Budó je večnosť, nie je to okamih života.
18. Netúž po bohatstve na staré kolená.
Chcieť zhromažďovať znalosti ako encyklopédia, mať mnoho znalostí, vedieť všetko o Budó, o živote, o druhých, to všetko preplňuje a ešte viac komplikuje našu myseľ. Existujú ľudia, ktorí píšu o Budó, ale nikdy ho nepraktikovali. Keď slepec padne do jamy, strhne za sebou aj ostatných.
Zbaviť sa všetkých starostí, stať sa opäť prostým, prirodzeným, pochopiť príčinu všetkého vďaka prežitej skúsenosti je desaťtisíckrát viac než znalosti, intelektuálne poznanie a povrchné poznatky.
Musaši hovorí o mysli začiatočníka:
"Niektorí hovoria: Praktikujem už dlho, ty si len začiatočník. V skutočnosti často ten, kto praktikuje dlho, nie je tak dobrý. Starý koberec nie je dobrý, je zaprášený - nový koberec je lepší." Keď sa staneme skúsenými, už nie sme tak čerství. Viera sa zkomplikuje. Slová skúsených adeptov sa stanú zložité, ironické, pretože múdrosť, rovnako ako životná skúsenosť, rastie. Stávame sa vychytralejšími.
Na druhej strane začiatočníci nemajú dosť skúsenosti, chcú vždy začať znova, žijú v budúcnosti. Rovnováha je dôležitá. Pre skúsených adeptov, profesorov a majstrov je dôležité udržať si myseĺ začiatočníka. Nezabudnúť na myseľzačiatočníka. Veľa pedagógov sa opiera o minulosť a zabúdajú praktikovať. Opravujú iných, vyučujú, ale nepraktikujú. Musaši hovorí: "Chcú mať slávu majstra, ale nie jeho povinnosti." Chceme prekonať iných a byť najlepší.
V Lotosovej sútre je príbeh o hadovi, ktorého chvost a hlava sa spolu často hádali. Chvost hovoril: " Ja som stále vzadu, ty si vpredu, musím stále chodiť za tebou." Nakoniec sa obtočil okolo stromu a nechcel ísť ďalej. Hlava uvidela veľkú žabu, chcela ju zjesť, ale nešlo to. Preto nechala chvost ísť napred. Lenže ten nemal oči, spadli do jamy a obaja v nej zahynuli.
"Žiak musí bezpodmienečne nasledovať majstra, a majster musí ísť vpred."
Nebesá i zem majú rovnaký počiatok. Všetky bytosti tvoria jedno jediné telo. Či víťazíme alebo prehrávame, či sme bohatí alebo chudobní, či poznáme všetku múdrosť sveta alebo sme veľkí majstri, je to len kvapka rosy, prchavý zjav, sen. Musíme správne chápať naše spojenie s vesmírom.
19. Cti bohov aj buddhov, ale nebuď na nich závislý.
Musašiho často napadlo vzývať na pomoc Buddhu a boha vojmy pred svojimi súbojmi. Vždy sa ale zarazil: "Kto som, aby som volal na pomoc Boha? Ako môžem byť taký slaboch, že ma to napadlo? Ja mu musím slúžiť, a ja sa musím usilovať a cvičiť, aby som zvíťazil. Musím prevziať za seba zodpovednosť."
Ctiť Boha, bytosti a veci, ctiť majstrov, ktorí nám odovzdali Cestu je veĺmi dôležité. Nikdy nám nebude stačiť jeden život, aby sme im boli dosť vďační. Avšak človek ide sám a nesmie byť závislý na ničom. Druhí môžu žiadať, prosiť, ale pre nás je to príležitosť ako ukĺudniť svoju myseľ, stať sa znovu pokorní a zharmonizovať sa s vesmírom.
20. Aj keď odvrhneš svoje telo, nezabúdaj na svoju česť.
Tento predpis znamená: Neruš druhého. Za starých časov, keď samuraji umierali, museli to činiť so cťou, aby rodina nemusela v budúcnosti znášať hanbu. "Nezabúdaj na svoju česť" znamená: neopúšťaj správne pravidlá, chovanie a postoje, pretože tým ovplyvňuješ iných. Myseľje jedna. Sú ľudia, ktorí chcú spáchať samovraždu, a stvoriť tak po svojej smrti problémy iným. Vďaka svojmu sebectvu premieta človek svoje problémy a chyby na iných.
Čokoľvek robíme, čokoľvek končíme, robme to tak, aby sme nezanechávali stopy, aby sme nerušili ostatných. Sú ľuďia, ktorí keď odídu z dódžó, kritizujú majstra a jeho učenie.
Čo je to česť? To je to, čo ostáva, čo pokračuje. Jedná sa o odovzdanie. Nezriekať sa svojich rodičov, svojej praxe, svojho majstra, spoločnosti. Byť vďačný za to, že som dostal jedinečnú príležitosť vziať na seba ľudskú podobu a zdieľať svoje bytie s ostatnými. Dobré alebo zlé situácie sú len skúšky v našom vývoji. Skutočný a úprimný budóka musí vedieť chytiť svoju šancu, a potom ju pozmeniť a znovu vytvoriť so silou a múdrosťou. To je tajomstvo Budó, a rovnako je to aj v boji. Takže aj keď odkladáme telo ak nesúhlasíme alebo nerozumieme, nesmieme rušiť Cestu, bytosti učenie a sám vesmír.
Jeden zenový kóan hovorí: "Tiene bambusu zametajú chrámové schody, ale prachu to nevadí."
21. Neopúšťaj nikdy cestu bojovníka.
To je Musašiho záver. Je čas odovzdať svoje telo a myseľvesmíru, ale Dokukódó sa musí stále udržiavať.
Nevzďaľuj sa od Dokukódó, ktoré je jadrom Budó. Nasledovať tieto pravidlá znamená ísť v stopách starých majstrov, nie je to nič iné, než dokončiť Cestu.
Čo je to cesta? To sú naše bunky, ktoré sú v kontakte s bunkami vesmíru. Ich prostredníctvom vnímame múdrosť a aktivitu vesmíru. Stať sa budókom a nasledovať myseľ Zenu je tou najlepšou a najvznešenejšou metódou zjednotenia tela a mysli s cestou.
Ak odstránite príčinu svojich túžob, môžete nájsť svoju pravú tvár. Prezliecť sa, obliecť si kimono znamená odísť zo sveta nečistôt. Medzi všetkými zásluhami je tou najväčšou stať sa skutočným budókom.
Žiadna ve, žiadna forma nemôže trvať večne, ale zásluha budóky sa šíri a zväčšuje, až prinesie plody v podobe konečného osvietenia. Táto zásluha sa nemôže stratiť vo večnosti. Môžete sa stať tým najuctievanejším a najvznešenejším človekom. Skutočné Budó nikdy nezmizne (futai), je nad zrodením a nad smrťou (mušó). Chrániť Dokukódó znamená očisťovať svoje telo a svoje ústa. Znamená to prijať myseĺ správnej koncentrácie. Dokukódó je najlepší sprievodca, ktorý pomáha prekonať záludné nástrahy života.
Tieto predpisy sú bránou k vzácnemu nektáru, ktorému sa bez obmedzenia tešia všetci mudrci.
Dokukódó končí záverečnými slovami sútry Sandókai, napísanej majstrom Sekitó Kisenom (700 - 790):
"Pokorne pripomínam všetkým, ktorí hľadajú cestu, aby nepremárnili prítomný okamih."